PRALES DRASTVICA
Výstava fotografií Jozefa Pajerského
06.12. 2021 – 31.1.2022
Výstava je predĺžená do 28.2.2022
Podmienky vstupu a otvorenie/zatvorenie múzea sa riadia podľa platných nariadení. Aktuálne informácie nájdete na stránke múzea: www.pohronskemuzeum.sk
Pri pohľade na fotografie slovenského pralesa môžeme nadviazať na myšlienky a dielo jedného z najznámejších amerických fotografov, ktorý sa začiatkom 20. rokov minulého storočia zaslúžil o rozšírenie systému národných parkov v USA. Ansel Adams bol celoživotným obhajcom ochrany životného prostredia – a jeho fotografická prax s tým bola hlboko spojená. V kontraste s ním môžeme spomenúť Martina Martinčeka, Adamsovho rovesníka, milovníka slovenského vidieka. Obrazy nachádzal v zdanlivo obyčajných každodennostiach, či už to boli letokruhy na zrezaných kmeňoch stromov, alebo tečúca dravá rieka či tichý potôčik a odrazy slnka v ňom.
Podobne môžeme vnímať aj Jozefa Pajerského. Zdokumentoval územie pralesa Drastvica, nachádzajúceho sa v Štiavnických vrchoch medzi obcami Voznica a Rudno nad Hronom. Je vzácne, že práve v oblasti, ktorá bola v minulosti charakterizovaná intenzívnou ťažbou dreva v súvislosti s baníckou činnosťou, sa zachovalo miesto s minimálnym zásahom človeka, miesto, ktoré sa hrdo nazýva pralesom. Od 1. decembra 2021 je táto lokalita súčasťou prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska v 5. stupni ochrany.
Fotograf Pajerský je vnímavým a angažovaným autorom, ktorý svoje okolie dokumentuje v podstate od momentu, kedy sa mu dostal do rúk otcov analógový fotoaparát. Odvtedy ich vystriedal mnoho – analógových, digitálnych fotoaparátov či vlastnoručne vyrobených „dierkových komôr“. Dlhodobo fotografuje Voznicu, miesto, kde sa narodil, vyrastal a kde sa neustále vracia. Svoj vzťah k analógovej fotografii demonštruje aj aktuálnym projektom. Prezentovaný výber je výsledkom premysleného konceptu, ktorý nespočíval v bezhlavom stláčaní spúšte, práve naopak. Počas pandémie, kedy sme poväčšine neprekračovali hranice svojho okresu, sa vybral do lesov v okolí Drastvice. Často sa tam vracal a objavoval dovtedy nevidené a nepoznané. Projekt „Prales Drastvica“ je ďalšou vrstvou potvrdzujúcou jeho záujem o domov. Sprostredkúva nám to, čo je možno pre mnohých z nás len tušené. Cez fotografie nám umožňuje vstúpiť do neporušeného pralesa, zahaliť sa do hmly, načúvať tichu. Nehostinným terénom nás privádza na vrchol; taký vzdialený, a pritom taký blízky. Nie je to zmyslom nášho bytia, pokračovať, aj keď nevládzeme?
A práve to bolo intenciou autora: informovať a ukázať, čo vzácne sa nachádza v našom okolí. Fotografia má veľkú moc. Už od svojich počiatkov je fascinujúca jej schopnosť zmraziť okamih, je svedkom doby, znázorňuje niečo, čo sa stalo v daný moment na danom mieste a už sa to nikdy nezopakuje. Po tom, ako sa udalosť skončí, bude ale snímka existovať ďalej – prepožičiava jej tak určitú nesmrteľnosť a dôležitosť. Fotografovať znamená privlastňovať si fotografované, ide o zasadenie seba samého do určitého vzťahu k svetu. Autor teda fotografiami svet vždy hodnotí – môže ho oslavovať, estetizovať či kritizovať.
Pajerský však nekritizuje. Nesnaží sa okolo pralesa vytvoriť akýsi nepriestrelný múr, ktorý nemožno prekročiť. Človek je predsa súčasťou prírody od svojho vzniku, svojím vývinom ju však extrémne zmenil a ovplyvnil. Ak ale dnes chápe a rešpektuje, čo vzácne a dlhoveké bez jeho pričinenia vzniklo a vydržalo stáročia, tak vtedy človek patrí aj do pralesa. Jozefova Drastvica je akýmsi prenikom medzi adamsovskou snahou o ochranu životného prostredia a martinčekovským princípom oslavy prírody. Prináša nám vzácne obrazy, ktoré by sme – pokračujúc v Martinčekovom názvosloví – mohli nazvať Chvála pralesa.
Eva Jonisová
